New Generation I. - Trouble ► 11. Kapitola

29. dubna 2016 v 19:10 | Ellie and Perla |  New Generation - Trouble
Spolupráce: s Perlou
Téma: TVD/TW/TO
Postavy: Alexia Gilbert, Lucas Bennett, Nicole Bennett, Olivia Lockwood, Stiles, Derek, Lydia, Scott, Kira, Peter...◄ ZDE
Páry: zatím žádné (časem se uvidí)
Anotace: Mystic Falls už nie je ako kedysi. Upíry z neho odišli a ľuďom sa naskytla príležitosť nažívať si spokojne. To si aspoň mysleli, kým im ich životy neovplyvnili ich vlastné rozhodnutia. Deti. Alexia Gilbertová, tiché, no zároveň až prehnane úprimné dievča sníva s otvorenými očami a snaží sa vyhýbať konfliktom. Avšak tie si ju niekedy nájdu aj samé. Nicole a Lucas Bennettovci, dvojčatá, no aj tak je každý z odlišný tak, že viac sa to už nedá. Jeden lieta za dievčatami a druhá radšej sedí nad knihami. Olivia Lockwoodová, dcéra, ktorá má po svojej mame viac ako len vzhľad a blonďavé vlasy stále hľadá toho pravého a nič pre ňu nie je prekážkou. Avšak možno sa vyskytne niečo, čo zmení jej život. Čo zmení život im všetkým. Študijný pobyt v Beacon Hills. Pre niekoho možno zaujímavé, ale pre štyroch kamarátov to najhoršie, čo ich rodičia mohli vymyslieť. Čo sa stane, ak sa nič netušiaci ľudia ocitnú uprostred mesta, ktoré je majákom nadprirodzena?
Poznámka: Lexi má otázky, na které ani Derek neví odpověď. A Nikki čelí jednomu překvapení za druhým. Co se stane, když se ocitne tváří v tvář magii?



Kapitola jedenásta

Ticho


Bola vyčerpaná. Vydesená a zároveň nabitá adrenalínom, ktorý z jej tela ešte stále neodchádzal. Bála sa, čo ešte môže prísť, keď bude sama. Jej jediná istota boli Derekove silné ruky, ktoré ju držali v náručí bez toho, aby jej niečo povedal alebo sa o niečo pokúsil. Jediné, čo urobil bolo to, že tam bol pre ňu.
Chcela niečo povedať. Vysloviť svoje obavy, pocity a klásť jednu otázku za druhou. Zároveň však vedela, že by to nezvládla. Cítila hrču, ktorá jej navrela v hrdle a nedovoľovala jej prehovoriť. Namiesto toho len nechávala svoje slzy tiecť po lícach a ticho vzlykala.
To, čo videla... bolo toho na ňu veľa. Vidieť smrť svojich kamarátov len preto, aby jej niekto povedal, že to tak v skutočnosti nie je. Niečo také zabolí. A veľmi. Nechá to na človeku znamenie. Nie práve najlepšie, k tomu všetkému.
"Prečo..." odhodlala sa nakoniec prehovoriť, aj keď so zachrípnutým hlasom. "Prečo sa mi to deje?" potiahla nosom a cítila, že je čas pozviechať sa na nohy. S tým, že jej začína preskakovať sa bude musieť vysporiadať sama. Nemôže predsa očakávať od úplne cudzieho človeka, aby jej pomohol z kaše, do ktorej sa dostala ani nevedela ako.
"Kiež by som to vedel," vzdychol Derek a nespúšťal z nej oči. Tušil, že nechce, aby na ňu pozeral, keď plače, no prišlo mu jej ľúto a keby mohol, hocako, pomohol by jej. Žiadny človek si predsa niečo také nezaslúži. Vidieť niečo, čo nie je pravda. Byť terorizovaný niekým, kto sa ani neukáže. Čo sa v ich meste znova deje?
Lexi znova zavzlykala a na chvíľu sa od neho odtiahla, aby mu pozrela do očí. Do tých ustaraných, no zaujímavých očí, v ktorých sa dokázala behom chvíle stratiť.
"Zbláznila som sa?"
"Čože?" pozdvihol obočie Hale. "Samozrejme, že nie. Nie si blázon, Alexia," prehovoril potichu, no za to dosť jasne. Pri vyslovení jej celého mena ňou prešiel elektrický výboj. Keď to hovoril on, myslela si, že tomu všetkému bude aj schopná uveriť. Avšak pravda bola o čosi iná.
"Si silná a to, čo sa dnes stalo... dozvieme sa, kto je za tým a čo ti urobil, dobre?" pozrel jej do zelených očí a mierne sa usmial.
"Kto je za tým?" nechápavo nakrčilo čelo Lexi. "Ja... nerozumiem. O čom to hovoríš?"
Derek stisol pery, až vytvorili úzku linku. Nechcel hovoriť viac než musel a zároveň nechcel, aby videla, že niečo vie.
"Určite ti to niekto urobil, len netuším kto. Možno ti dal niečo zjesť, vypiť... neviem. Niečo halucinogénne, napríklad," vysvetlil rýchlo, aby tak zamaskoval naozajstné vysvetlenie, nad ktorým premýšľal.
"Myslíš si, že ma niekto zdrogoval?" nerozumela, avšak nemala ani v sebe toľko sily, aby sa zamyslela, či sa niečo také mohlo alebo nemohlo stať.
"Neviem," vydýchol nakoniec. "Tak či onak, zistíme to, dobre? No teraz si oddýchni, než ťa vezmem domov," dodal a znova si ju pritiahol k sebe a tuho ju objal. Cítil, že to je to, čo potrebuje. Aj keď mu to neopätovala, vedel, že to pomôže. Objatie a pocit blízkosti inej osoby predsa vždycky pomohol.
Neprešlo ani pár minút a on už počul, ako jej srdce pravidelne bije a ako ona spokojne oddychuje. Zaspala pokojným a on dúfal, že bezsenným spánkom. Nechcel, aby trpela ešte viac. To naozaj nepotrebovala. Jej emócie dnes zažili už aj tak dosť veľký šok.
Opatrne, tak, aby ju nezobudil, sa postavil z postele, na ktorú ju uložil a jemne prikryl. V tme začal hľadať svoj mobil, na ktorom behom chvíle vytočil Scottove číslo a dal volať. Čo však nečakal bolo, že zvonenie mobilu počul na vlastné uši. A nie nejako ďaleko.
Bol pred dverami jeho bytu.
Derek okamžite zrušil hovor a prešiel k dverám, ktoré sa snažil čo najtichšie otvoriť.
"Máme problém," vychrlil na neho Scott a okamžite vošiel dovnútra. Zatiaľ čo Derek zatvoril dvere, jeho oči spočinuli na dievčine spiacej na posteli.
"Ja viem," kyslo sa usmial Derek a pozrel jeho smerom. "Nie je to tak, ako to vyzerá," hájil sa hneď.
"Ona bola u teba? Celý ten čas? Páni," vydýchol Scott. "Stiles sa ide zblázniť od strachu, že sa jej niečo stalo... mal s ňou totiž dôjsť domov, no po tréningu ju nikde nemohol nájsť..."
"Scott, niečo s ňou nie je v poriadku," zastavil ho Hale skôr, než mohol on povedať hocičo ďalšie. "Ja... neviem, čo to je. Nikdy som niečo také nezažil..."
"Prečo? O čo ide?" prižmúril oči mladý alfa.
"Ona... má vidiny," objasnil. "No nie obyčajné. Vidí smrť svojich priateľov. Obviňuje sa za to a keby som neprišiel, zabila by sa. To isté aj v lese..."
"Počkaj!" prerušil ho Scott a otočil sa na Lexi, ktorá pokojne spala. "Má vidiny? Tak potom je jednou z nich."
"Z koho? Nerozumiem, Scott. Vieš, čo sa s ňou deje?" zaujímalo Dereka a jeho hlas znel dosť ustarane. Poznal to dievča možno len pár hodín, no prišla mu príliš dobrá na to, aby trpela.
"Bohužiaľ, áno," prikývol. "Deje sa to aj s jej dvomi kamarátmi. Všetci traja boli vybraní..." pretrel si zúfalo tvár a pozrel na hodinky. Mali ešte päť hodín do východu slnka. A to nebolo práve najmenej. Ako ich má udržať pri živote, keď ani nevie, ako tento démon útočí? Ako ich má ochrániť, aby im nemusel hovoriť, čo sa deje? Aby sa nedozvedeli o tom, čo je toto mesto zač? A najmä... aby sa nedozvedeli o sebe, ak to ešte nevedia?
"Kto si ich vybral? Buď konkrétny, Scott," naliehal Derek nedočkavo. Chcel vedieť, kto je za tým, aby mohol nejako pomôcť jeho zastaveniu. Predstava, že nie je jediná, ktorá trpí takýmito mukami ho zožierala. Sľúbil, že mesto ochráni, ale zatiaľ zlyháva.
"Agramon," dostal zo seba po chvíli. "Našli sme to v Gerardovej knihe. Vybral si ich démon strachu, ktorý potrebuje na prežitie tri najsilnejšie magické bytosti, aké nájde za jednu noc v jednom meste. A zhodou okolností si vybral také tri, ktoré práve len prišli do mesta a podľa všetkého nemajú o ničom tušenie."
"Aha." Bolo všetko, na čo sa Derek zmohol. "To je teda dosť... zlé," dodal a s pohľadom upretým na Lexi preglgol.

***

Ticho. Konečne ticho a žiadne hlasy, ktoré by k nej doliehali. Nič, len pokoj a ticho, ktoré pôsobilo liečivo na jej vnútro. Cítila, že jej telo sa nabíja silou, aj keď zároveň cítila, ako ju niečo ťaží. Netušila však, čo to je. Mohlo sa stať niečo, na čo zabudla? Niečo, na čo sa snaží nemyslieť?
Hlava ju neskutočne rozbolela a ona sa prudko posadila na gauči v tmavej, len malou lampou osvietenej, izbe. Bola to obývačka, avšak nie jej známa z jej domu. Bola to obývačka McCallovcov a ona úplne zabudla, že v nej aj bola. Úplne zabudla na ten pobyt a úplne zabudla, že domov sa vráti až za pár mesiacov. Ako na niečo také mohla zabudnúť?
Jej oči sa pomaly prispôsobovali slabému osvetleniu, keď vtom niečo zahliadla. Alebo niekoho.
Strhla sa a vyskočila na nohy. Hlava sa jej však zatočila a keby nebolo bruneta s rýchlymi pohybmi, určite by skončila na zemi. Tak skončila v jeho náručí a on sa s ňou okamžite posadil.
"Pokojne," chlácholil ju. "Som tu, aby som dal na teba pozor. Ak sa ti niečo stane, Scott ma prerazí," zasmial sa, no bolo to dosť napäté.
"Ja..." na sekundu sa jej zatmelo pred očami. Až potom bola schopná pozrieť na svojho opatrovateľa. "Isaac, však?" kontrolovala si a on sa len usmial.
"Presne." Jemne ju pustil a nechal ju usadiť sa, zatiaľ čo on prešiel do kresla oproti nej. Ustarane na ňu hľadel, čomu dievčina dosť nerozumela, ale nepokúšala sa to ani rozlúštiť, nakoľko ju až príliš bolela hlava.
"Ako sa cítiš?" opýtal sa po chvíli a nespúšťal z nej oči.
"Fajn," zachripela Nikki a prehrabla si vlasy. "Kde je Scott?" porozhliadala sa okolo seba. "Nepamätám si, kedy som si ľahla..."
"Zaspala si vcelku rýchlo," skočil jej do reči. "Ešte než som prišiel. Scott povedal, že si si sadla na gauč a v ďalšej minúte si už ležala," zasmial sa. "Musela si byť poriadne vyčerpaná..."
"To áno," prikývla a spomienky sa jej pomaly začali vracať. Jasne si spomínala, čo sa stalo. Spomínala si na oheň, na úzkosť, ktorú cítila a na strach z blížiacej sa smrti. No bolo tam ešte niečo.
Hlas. Ten hlas, ktorý sa jej prihováral a hľadal východisko. Jediné možné riešenie, ktoré mohla urobiť. A aj tak sa jej zdalo, že ju chcel niekto zabiť. Bolo to možné?
Nevedela ani ako, ale jej telo sa začalo samovoľne triasť. Bála sa. Čo ak k nej príde znovu? Čo ak sa pokúsi ublížiť jej? Kto to je? A prečo ju chce? Dokáže sa mu postaviť? A je to len sen alebo sa to skutočne deje?
"Hej, pokojne, všetko bude v poriadku," ucítila, ako jej vzal ruky Isaac do svojich a donútil ju pozrieť sa na neho. "Všetko bude dobré. Nikto ti neublíži," chlácholil ju ďalej a jeho prízvuk pôsobil ako menšie rozptýlenie. Namiesto toho, aby uvažovala o racionálnych vysvetleniach uvažovala, odkiaľ asi je.
"Nebude," hlesla po chvíli, keď si uvedomila jednu skutočnosť. Nech sa deje čo chce, je to len v jej hlave. Nie je to skutočné, pretože také veci... také veci sú len vo fantasy príbehoch, nie v reálnom živote.
Bez všetkého sa postavila, zhlboka sa nadýchla a vydala sa k schodom. Isaac bol hneď za ňou a ona sa za ním otočila.
"Môžem mať aspoň chvíľku pre seba?" spýtavo nadvihla obočie. "Alebo nemôžem ísť ani do kúpeľne bez dozoru? Nie som šialená a o nič sa nepokúsim, neboj," uistila ho a pobrala sa hore. Bola rada, že v dome nebola sama, lebo by asi zošalela, ale aby s ňou bol na každom kroku? Naozaj nebola na tom tak zle, aby nedokázala ísť opláchnuť sa bez dozoru.
Vošla do kúpeľne a zatvorila za sebou dvere. Vlasy si zopla do drdolu, aby si mohla opláchnuť tvár. Keď tak urobila, pozrela na seba do zrkadla a ešte vždy videla červené oči, ktoré mala od toľkých sĺz. A tie si drali cestu von aj teraz, čo však nechcela. Nie, kým je dole Isaac, ktorý na ňu čaká.
Potriasla hlavou a pozrela na seba do zrkadla. Jej pozornosť ale zaujalo niečo iné. Niekto iný. V sekunde sa otočila a ocitla sa tvárou v tvár mužovi, ktorý sa v miestnosti ocitol z ničoho nič. Nevyzeral ako niekto, koho by mohla a koho by poznala. Sivé krátke vlasy a tmavé obsidiánové oči... Toho by si pamätala, ak by ho stretla.
"Nicole," zašeptal jej smerom a vtedy jej to došlo. Poznala ho. Viac ako dobre. Ten hlas. On bol ten, ktorý ju vábil. On jej ponúkal východisko. Zbabelé, no jediné.
"Ty," hlesla a viac sa natlačila na umývadlo. "Ako... ako si sa dostal tu?" preglgla a očkom prešla ku dverám.
"Ani na to nemysli! Dobre vieš, že keď ich otvoríš, bude tam jedine oheň," zasmial sa a mávol rukou. Otvoril tým dvere a to, čo povedal, sa aj stalo. Ohnivé plamene požierali podlahu a šírili sa k stene.
"Nie," šepla takmer bez hlasu. "Isaac," uvedomila si a aj keď chcela prejsť bližšie, nemohla. Strach bol silnejší a ona s ním nedokázala bojovať.
"Isaac to už má za sebou. Tiež si vybral moju cestu," usmial sa na ňu a odhalil svoje otrasné, zožltnuté zuby. "Vybral si správne. No vyberieš si to aj ty?" pozrel na ňu a z plášťa vybral malú dýku, na ktorej bola krv. Nastavil ju smerom k Nikki a ona na neho hľadela s vytrieštenými očami.
"Čože?! Zbláznil si sa?! Nezabijem sa!" okríkla ho a pozrela na oheň, ktorý postupoval ďalej, no zatiaľ sa nedostal až do kúpeľne.
"Ale áno, zabiješ," trval na svojom. "Ak nechceš zhorieť zaživa. No tak, Nicole, jedno bodnutie. Žiadna bolesť. Je to také zlé?" pozdvihol obočie a stále držal dýku v ruke. Bruneta k nemu neisto načiahla ruku, potláčajúc slzy a hlavne potláčajúc výčitky.
"Presne tak. Robíš správnu vec," usmieval sa na ňu a sledoval ju, ako zovrela dýku v rukách, čakajúc na to, kedy to konečne ukončí a dodá mu silu, ktorú chce.
"Nikki!" začula odrazu a skôr, než sa stihla zorientovať čo sa deje, bol s nimi v kúpeľni aj Isaac, ktorý sa hneď vrhol na muža a chcel mu ublížiť, lenže on bol silnejší a hodil ho do Nikki tak, že obaja padli na zem.
"Ak to nepôjde po dobrom, tak po zlom! Zabi sa, alebo ja zabijem jeho!" zrúkol po nej panovačne, až jej po chrbte prebehla husia koža. Držala sa Isaaca a odhodila dýku do neznáma. Nevedela, čo by mala urobiť, no vedela, že ho musí ochrániť.
"Neublížiš mu!" protestovala a pevne ho chytila.
Odrazu... niečo sa stalo. Niečo, čo ju úplne vyviedlo z miery, no neriešila to. Nemala na to čas a bola vďačná za to, čo sa stalo. Jej telom akoby prešla všetka Isaacova sila, pretože on náhle vytrieštil oči a zaúpel. Okamžite ho pustila a postavila.
"Nikto mu neublíži!" precedila pomedzi zuby, no bolo to skôr vrčanie. Niečo v nej sa chcelo predrať na povrch a ona netušila čo to bolo. Isaac ju mlčky sledoval a keď videl, ako jej zasvietili oči na žlto, nechápavo na ňu pozrel. Čo to, do čerta, malo znamenať?
"Odíď, alebo prehráš!" zavrčala a poddala sa inštinktom. Otvorila ústa, z ktorých vyšiel rev vlka. Omyl.
Rev vlkolaka.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama